Držať hubu a krok

Autor: Maximilián Stredanský | 14.2.2014 o 21:05 | Karma článku: 8,26 | Prečítané:  850x

Žiaci sa nepýtajú, gymnazisti rovnako, študentstvo je ticho. Čím to je? Čím to je, že nástupnícka generácia našich rodičov, teda moja generácia, sa mlčky prizerá ako ich vlastné štúdium upadá na kvalite, ako vlády zadlžujú ich ešte nenarodené deti a ako sa ich okolie stále podobá na skanzen komunizmu?

Ešte nie sme starí ani hlúpi, aby sme nevedeli, že naši rodičia štrngali hlavne za nás. Ak sa preto v tejto chvíli, a priamo v úvode, ponúka odpoveď typu "nevďačnosť", je nesprávna. Vyrastal som v tejto generácii, tak si s vaším dovolením budem pre účely tohto blogu na chvíľku uzurpovať právo na žalobu aj rozsudok.

V prvom rade treba povedať, že rozhodne nie všetci mladí ľudia sú apatickí. Číslo tých druhých je však nebezpečne veľké. V dnešných podmienkach, ktoré nie sú až také zlé ako ich vnímame, pritom na predbehnutie svojich rovesníkov stačí, ak je človek zvedavý a drzý. Toto konštatovanie nevychádza z existencie ideálnych podmienok, ale z dvoch úplne odlišných faktov. Ten prvý sa týka Slovenska samotného. Žijeme v krajine, v ktorej iniciatíva v akejkoľvek oblasti môže stav len zlepšiť. To je pre aktívneho človeka povzbudzujúce. Druhý fakt sa týka práve študentov a mladých všeobecne. Je medzi nami toľko apatických a lenivých jedincov, že ak sa hoci ktorý z nás chopí iniciatívy, môže mu to len pomôcť a široko-ďaleko nenájde konkurenciu. Prečo potom sedíme na zadku a po vzore väčšiny staršieho obyvateľstva nadávame a komentujeme od piva?

Ak chceme nájsť pôvod tejto apatie, musíme sa obrátiť a pozrieť sa do našich základoškolských a stredoškolských čias. Základnou podmienkou akejkoľvek iniciatívy je zvedavosť. Prirodzená zvedavosť, ktorú však u detí nerozvíjame. V školách k nej nie sú vedené, hoci by mali byť už od začiatku. Tu si zodpovednosť delia zbytočnosťami prešpikované osnovy a niektorí učitelia, ktorým sa ťažko zbavuje starých grifov. Primárne je to však o zlých osnovách, na základe ktorých je z dôvodu nedostatku času počas vyučovacej hodiny priestor len pre výklad. Tieto osnovy mimochodom píšu úradníci, ktorí v živote neučili. Z dôvodu časovej tiesne a absencie rozvíjania prirodzenej zvedavosti u detí sa ani len obligátna otázka, či deti všetkému porozumeli nestretáva so zdvihnutou rukou dieťaťa. Deti informácie prijímajú, tých informácií je priveľa a prijímajú ich ako celok, ako trieda. Preto som skôr zástancom individuálneho prístupu k žiakovi, alebo skupine žiakov. To je však v podmienkach slovenských škôl, v ktorých trieda pozostáva z 30 detí, aj naďalej len zbožným prianím a snom. Základom by však malo byť učiť deti informácie vyhľadávať a nie ich nútiť memorovať kvantum poznatkov, ktoré po prvom teste zabudnú a nevedia ako k nim prišli. Toto sa ale netýka len Slovenska. Na západ od nás potrebnej zmene k lepšiemu hovoria "Flipping the classroom".

Prečo ale hľadám podstatu študentskej apatie práve v školstve? Určite existujú aj dôvody ako rodinné zázemie a výchova, ale práve škola je tým ťažiskovým. Škola je totiž prostredie, ktoré decká formuje väčšinu mladosti a návyky, na ktoré ich nastaví, si uchovajú po zvyšok života. Pre toto nemôžeme očakávať, že sa dnešné študentstvo (ako celok) bude aktívne zapájať do verejného života, pýtať sa, štrajkovať, hájiť svoje práva a zodpovedne sa starať o svoju budúcnosť.

Svetlé výnimky, ktoré jednoznačne existujú, sú okolím odhovárané a nepochopené. Uvediem jednu trefnú paralelu medzi žiackou zvedavosťou a študentskou zodpovednosťou v každodennej slovenskej praxi. Stačí sa opäť pozrieť do základoškolských lavíc. Zažil som mnoho prípadov, v ktorých sa žiak na konci hodiny ozval, že nerozumie učivu a má otázku. Ako reagovalo okolie je snáď každému jasné. Okamžite bol spolužiakmi vytlačený na okraj so slovami, že chcú ísť domov, tak nech drží hubu. Takéto, alebo podobné skúsenosti, sú presne tým dôvodom, pre ktorý sa študent neozve a nezačne akúkoľvek iniciatívu, bude držať krok. Dnes je totiž spoločnosťou takýto mladý človek vnímaný ako blázon, provokatér a aktivista v zlom slova zmysle. Pritom však robí niečo normálne, dokonca prospešné a žiadúce.

Ku koncu by som rád poukázal na jeden z najzávažnejších dôvodov študentskej apatie a vyviedol niektorých ľudí z omylu. Veľa z nás je ticho, pretože si myslí, že štát sa o nich postará. Štát sa však nemá o občana starať, štát má občanovi vytvoriť podmienky na to, aby sa o seba postaral sám. To že tieto podmienky často vytvorené nemáme, je dostatočným dôvodom na aktivitu a katalyzátorom drzosti. Našu aktivitu a našej drzosti, len nie apatie.

Začal som ostro a pre niektorých možno nepriateľsky, ale záverom by som to rád otočil na radu a motiváciu. Nečakám, že sa teraz 1000 študentov postaví, začne objednávať transparenty a vyjde pred Úrad vlády. Želám si však, aby sa každý jeden talentovaný a šikovný človek naplno venoval tomu, čo ho baví a bral na seba čoraz viac práce a zodpovednosti. Veľmi veľa z nás tak už  robí, ale zároveň sa dopúšťame chyby, keď o tom nikomu nedáme vedieť. Píšte preto blogy, združujte sa, pýtajte sa, sťažujte sa, žiadajte možné aj nemožné a buďte drzí.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Tisíc eur je psychologická hranica

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi.

SVET

Rakúski voliči rozhodujú o novej hlave štátu

Rakúšania si vyberajú medzi Norbertom Hoferom a Alexandrom Van der Bellenom.


Už ste čítali?