- “Mami, mne sa tak nechce do školy.”
- “Neser ma, ja do nej chodím celý život a tu som.”
Táto veta mi asi pred piatimi rokmi otvorila oči. V hlave som si vybavil svojich učiteľov a bol som zvedavý, či aj oni, podobne ako moja mama, prídu o štvrtej domov, sadnú za stôl a opravujú písomky kým príde prvý chalan na doučko. Po šiestej chalan odchádza a moja mama si sadá nad časovo-tematické plány a pripravuje si zajtrajšie hodiny a krúžok šikovných rúk, poprípade cviká z matematiky. Sedí takto pri stole minimálne do jedenástej v noci.
Naproti tomu ja prichádzam zo školy o druhej, taška letí do najbližšieho kúta a nadávajúc na učiteľku idem na protest von. Viete ako to je. Šuster má deravé topánky a učiteľ sprosté deti :).
Napriek tomu, že som mal mamu učiteľku, nikdy mi nepomáhala, lebo na prvom stupni ZŠ bola tradične najmúdrejšia pani učiteľka v škole a mamu som odmietal. Neskôr som to chcel dokázať sám.
Debaty na tému školstvo sme však s mamou viedli od mojich dvanástich rokov. Vďaka tomu, že som videl obe strany som si nikdy nedovolil pochybovať o náročnosti práce aj mojich učiteľov. Resumé týchto debát bolo však vždy rovnaké. Učiteľom nebudem ani za boha.
Začalo ma lákať právo a diplomacia. Od svojich štrnástich som to preto chytil za opraty a mailoval si s bývalým ministrom zahraničných vecí. Ako 17-ročný som u neho v kancelárii strávil niekoľko hodín spoločnej debaty a bol som pevne presvedčený kam chcem smerovať. Skvelý človek, ktorý ma ovplyvnil v tom najlepšom slova zmysle a nesnažil sa rúcať mi ideály.
Posledné dva roky štúdia na gymnáziu však prišli problémy. Zdravie ma prinútilo prerušiť maturitný ročník do najbližšieho septembra a v tom ďalšom pokuse prišli rodinné problémy vedúce k depresiám, čo vyústilo k tomu, že maturitu som musel absolvovať až minulý týždeň. Dnes, sobota 14.9., je to deň čo som ukončil svoje stredoškolské štúdiá na známky, za ktoré som vzhľadom na tento rok vďačný, ale spokojný rozhodne nie.
Pripomínam vetu napísanú vyššie - "Učiteľom nebudem ani za boha.”
Akou iróniou je, že sa tieto dni snažím dovolať na Filozofickú fakultu UK a zistiť, kedy sa to vlastne mám prísť zapísať na učiteľstvo. (V čase uverejnenia blogu je jasné, že kvôli maturite po termíne zápisu ma nevezmú, pretože náhradný termín fakulta nedáva. Môžem za to?)
Po mojich tohtoročných problémoch, po pomoci a ochote od gymnázia a po podpore od učiteľov, som na právo zanevrel z jedného prostého dôvodu.
Tí ľudia stoja za mojim úspechom. Stoja za tým, že ja stále stojím. Ich vedomosti a snaha ma budú sprevádzať celý život a na vedomostiach z gymnázia človek ako ja stavia svoje morálne hodnoty a ciele. Dúfam, že som ich tie štyri roky počúval pozorne. Aj cez najlepšiu snahu vášho učiteľa si žiak zapamätá len toľko, koľko je sám ochotný. Dúfam, že sa mi podarilo eliminovať Baconov idol trhu a ich poznatky padli na úrodnú pôdu.
Rozhodol som sa, že sa chcem venovať učiteľstvu práve preto, že je podľa mojej mienky oveľa dôležitejšie vychovať (alebo sa o to pokúsiť) normálnych a morálnych ľudí, ako sa v advokácii a diplomacii hrabať bahnom intríg, korupcie a musieť ohnúť chrbát.
Toto je dôvod prečo je učiteľstvo dôležité. My všetci stojíme na pleciach svojich učiteľov a tým, že sa neskôr správame korupčne, amorálne a hlúpo, pošliapavame ich odkaz a ich vedomosti, ktoré sme neboli ochotný prijať, alebo na ne zabudli.
Týmto chcem odovzdať jedno veľké ďakujem všetkým tým ĽUĎOM, na pleciach ktorých stojím.